Najhoršie je keď niekto nevie a nevie, že nevie

To, že svojimi rozhodnutiami postupne skĺzaval primátor Košíc na samé politické dno, nám dokazoval v podstate od zavesenia primátorskej reťaze na krk.

Od ne/zvládnutia EEI, odstúpenia od EYOF, „sebezvýšenia“ platu, zrušeného tendra pred podpisom zmluvy na projektovanie ďalšej etapy električkovej trate, až po drastické zvýšenie cien MHD, dane za odpad a daní z nehnuteľností.

Jedna katastrofa za druhou.

Množstvo Titanikov (sľubov) v Košickom občianskom oceáne bolo utopených. Keby sa sklamaní voliči (podľa diskusií na sieťach) chytili za ruky, hravo by obkolesili celý magistrát, kde si Polaček spokojne sedí, ba vraj tak tvrdo pracuje, že tam údajne aj nocuje.

Lenže my ostatní sa nechtiac kĺžeme niekam kam nechceme. Na zem.

Mesto Košice zasiahla smutná správa. Politikárčenie, vyplakávanie ale aj samoľúbosť Polačeka, by mala ísť konečne bokom.

Vyhasol ľudský život. Nezmyselne.

Na následky pádu na údajne neudržiavanom a zľadovatenom chodníku, zomrel dlhoročný člen Hasičskej dychovej hudby Jozef Lipták. Paradoxne spadol práve pri návšteve magistrátu, kam niesol faktúru za to, že hasičská dychová hudba hrala pri oceňovaní mestských policajtov primátorom Polačekom (o oceňovaní samozrejme masívne informovala celá mediálna sféra). Pán Lipták išiel od parkoviska pred budovou magistrátu k samotnej budove. Na otrasný stav celého priestoru už štvrtok upozorňoval na sieti aj dopravný expert Pavel Titl a pridal aj foto zľadovateného priestoru. Ale kompetentní nekonali ani 30 hodín od „zľadovatenia“ takmer celého mesta. Neupratali si doslova ani pred vlastnou „chyžou“ .

Veľmi smutné.

Nepochopiteľné a tragické.

Na neupravené chodníky sa skrátka nedá zvyknúť. Modré tabuľky upozorňujúce, že chodníky sú v zime  neudržiavané, akurát tak dráždia každého, kto v štýle tučniaka našľapuje opatrne, aby nespadol.

Lenže nie vždy sa pri presunoch, ktoré musíte urobiť zadarí a keď to nezvládnete, spadnete.
Svedčí o tom aj preplnená traumatológia, kam putovalo bezmála 300 pacientov. O takom fakte, ako je celospoločenská ujma, keďže všetci zranení budú istú dobu práceneschopní, či množstve zdravotníckych úkonov a ťažkej driny personálu v nemocniciach, je tiež nutné pohovoriť. Mnoho ľudí na sieti sa pridalo s informáciami o zlomeninách krčka bedrového kĺbu, či stehennej kosti a otrasov mozgu, čo sú naozaj úrazy s mnohými komplikáciami a neraz to najmä starší ľudia bez pomoci nerozchodia. Takže ostávajú opäť v starostlivosti rodiny, či špeciálnej opatrovateľskej služby.

Výhovorky, že v teréne pracovali všetky dostupné sily, neobstoja.

Možno si niekto povie, že kritizovať je ľahko a situácia bola netypická a nezvládnuteľná. Áno, pamätáme si na mnohé kalamity, kedy nasnežilo nadpriemerné množstvo snehu. Dokonca si pamätám ako sa pár dní v 80-tych rokoch nešlo do školy.

Ale „bežné“ zimy boli zvládnuté, v nutnom prípade aj s nasadením vojakov, policajtov a najmä! nezamestnaných. To viacerí vyčítajú primátorovi, že nezapojil aktivačných pracovníkov. To len rozdúchava vášne, keď niekto, kto ide do práce sa tam skrátka nedostane a iný je dlhodobo nezamestnaný a vyhýba sa práci a nemá kto odpratať chodníky?

U nás sme nebadali žiadne výrazné nasadenie personálu. Lebo o technike sa pri chodníkoch ťažko budeme zhovárať. Sú nedostupné a musia sa vo väčšine prípadov čistiť manuálne.

Za to si však išiel včera Polaček aj so županom Trnkom (tiež orobený vo svojej funkcii za dva roky, jak ten kóň) pofúkať bibinká k prezidentke. Ach, ako sa tí naši dvaja z východu naťahovali zo zadného radu, aby ich pri fotení bolo vidno. Hádajte, kto z dvojice Trnka – Polaček to mal ťažšie.

Prezidentka, pekne nastúpených primátorov a županov na novoročnom prijatí ešte ľutuje, ako oni chudáci majú neľahkú úlohu dvíhať dane, ako majú málo peňazí… Len to dvíhanie platov nespomenula. Nevie? Nechce vedieť?

Náš spasiteľ Polaček, ktorý “ porazil diktatúru Smeru“ ako s pátosom tvrdil po výhre vo voľbách vravel, že peňazí je dosť, len treba prestať kradnúť. Tak, alebo sa kradne dnes, alebo boli tak hlúpi, že o svojich kompetenciách a už vtedy platných zákonoch, nemali šajnu!

Ako Košičanke je mi ľúto, čo sa stalo.

Ako Košičanka neviem, čo robiť.

Preč ísť nechcem.

Je to ako s dlhoročným manželstvom.

Aj keď vás mnohé irituje, milujete a ostávate.

Tak ja milujem svoje ne/fungujúce mesto.

Ale keď milujúce srdce je v zlých rukách, smeruje to napokon len k bolesti.

Tak, dnes my všetci Košičania cítime bolesť.

Amen.