Chvíle, keď sme stále doma a čakáme, že #zvladnemeto, priniesli pár pozitív. Jedným z nich je čas pozrieť si niečo fajné na RTVS 3 (napríklad Chrobák v hlave v podaní výkvetu hereckej elity Kňažko, Rapaičová, Zednikovič, Hlaváček,…) alebo denné dokumenty na RTVS 2. Samozrejme vo chvíľach, keď synátor nepozerá a nezapája sa do dopoludňajšej školy.
Včera RTVS odvysielala dokument o Zuzke Zguriške. Fascinujúce, čierno biele rozprávanie tejto dámy z Myjavy bolo veľmi príjemným trávením času. Bolo to natočené už v jej pokročilom veku. Oči jej žiarili a rozprávala o živote tak pekne, kvetnato. Dokument mal viacero pasáží, stretnutí a rozhovorov.
V jednej časti bolo stretnutie Zuzky s Jánom Kostrom v jej vtedajšom byte v Bratislave. Pri červenom vínku spomínali na prvé vzájomné stretnutie a aj na 4.apríl 1945. Oslobodenie Bratislavy trávili spolu v skrýši. Ján Kostra voľne odrecitoval báseň, ktorá vtedy vznikla.
Pri rozprávaní niektorých príhod, ktoré Zuzka hovorila, o nákupe klobúka vo Viedni pred prvým stretnutím s istým spisovateľom, ktorý žil v Paríži, som sa smiala i čudovala. Aj som si kládla otázku, či dokument bol odvysielaný pred rokom 1989. Pre mňa bolo až odvážne Kostrove poďakovanie, že po ukončení vojenčiny mu Zuzkin manžel našiel prácu (áno išlo o úprimné priznanie, že len vďaka ich priateľstvu Kostra zohnal poriadnu prácu v roku 1937). Dnes tomu hovoríme rodinkárstvo.
Ján Kostra na adresu Zuzky Zgurišky povedal, že (parafrázujem, lebo tak vzletne by som to nikdy nezopakovala), že Zuzka je veľmi dobrý rozprávač. Vie vypovedať príbehy veľmi pekne a detailne a má obrovský zmysel pre humor, čo je pri ženách vec vzácna. Súčasne ocenil, že Zuzka je zároveň dobrý „počúvač“. Vie dlho počúvať iných a pamätať si, čo hovoria a zaujíma sa do hĺbky. Povedal, že je to vzácna vlastnosť mať tieto obe vlastnosti. Pretože ľudia sú väčšinou dobrí rozprávači, radi a veľa hovoria, ale neradi počúvajú. Nemajú trpezlivosť. A keď niekto zas len počúva a nič nepovie, to tiež nie je dobré. Najlepšie je, keď sa tieto dve danosti spoja. Toho bola podľa jeho slov, schopná dokonale práve Zuzka Zguriška.
Celý deň to vo mne rezonovalo.
Vedieť počúvať a vedieť hovoriť.
Nielen hovoriť. Nielen počúvať.
Robiť aj jedno aj druhé.
Po ďalších povinnostiach, ktoré som mala, som napokon k večernému programu zasadla až k relácii na Markíze tzv. Corona špeciál. Hosťami boli Heger, Mikloš, finančný analytik Ján Muller a Kažimír, guvernér NBS. Keď pán Heger prvýkrát povedal to, že nebudú sa opatrenia uvoľňovať kvôli „pár prevádzkam, ktoré tvoria len 2% HDP“ a zbytočne by sme zvyšovali riziko, Mikloš mu oponoval. Mikloš nevedel, ako k týmto číslam a grafom prišli. Zamyslel sa, že to musí byť viac, on odhadoval až 10%. Vysvetlil, že predsa na ne sú naviazané ďalšie dodávateľské vzťahy, navyše odhadom až 400 tisíc ľudí pracuje v tomto sektore (maloobchod plus gastro). Čiže keď aj nemajú vysoký podiel na tvorbe HDP, sú významným zdrojom zamestnanosti. Heger NEPOČÚVAL.
To o „pár prevádzkach“ zopakoval ešte párkrát ako verklík. Vôbec nebol schopný vstrebať tieto argumenty. Dokola tiež rozprával, že čakáme na iné krajiny, lebo že ako sme závislí na Nemecku a podobne. Čo majú objednávky napríklad áut do Nemecka spoločné s malými prevádzkami, som vôbec nepochopila. Vraj naši ľudia musia zdraví, byť pripravení nastúpiť do práce, keď vzrastú objednávky zvonka. A nesmú sa nakaziť. Lebo v Lidli, Kauflande, či Tescu sa nenakazia.
Pochopila som však, že pán Heger nie je Zuzka Zguriška. Nie je a nikdy nebude. Zato vzletne bude hovoriť o tom, že Slováci sú zodpovední a disciplinovaní, ale musia byť trpezliví.
Zuzke po členky nesiaha ani náš premiér, Matovič. Ten bol deň predtým tiež žiarivým príkladom toho typu človeka, ktorý rád a veľa, veľa rozpráva, ale nepočúva.
Pán Krčméry povedal, že by bolo dobré otvoriť školy prvý stupeň aj škôlky, aby matky mohli ísť do práce. Že chýbajú sestry, lekárky a podobne. Argumentoval tiež psychickým zdravím a sociálnym prostredím detí, ktoré nemôže byť dlhodobo tvorené internetom a mobilmi. Povedal to pred rokovaním krízového štábu 15.apríla. Toto rokovanie trvalo od 15:00 do neskorých večerných hodín. Výsledok? Nedohodli sa.
Najnovšie sa robí bububu s osadami. Deň predtým, keď všetci túžobne čakali na predstavenie uvoľňovania opatrení, povedal so všetkými kapacitami za svojím chrbtom, že ONI rozhodnú. Nie politici, ale odborníci! A keď napokon jeden z TOP odborníkov vysloví odborný názor, je to odmietnuté Matovičom, teda politikom! Nepočúval?
Premiér nepočúva asi ani iných. Nepočúva ani Sulíka, a jeho argumenty. Prirovnať Sulíka k manželke, ktorá chce nové ružové topánočky je skrátka typickým príkladom egocentrického postoja, bez schopnosti počúvať! Zato jednu schopnosť Matovič má vo výbave. Zhodiť človeka nedokáže nikto lepšie, ako ON. Fungovať s ním v koalícii bude a asi už aj JE! utrpenie.
Odkaz týchto dní mi príde asi taký, že Slováci sú disciplinovaní, budú preto za odmenu ďalej držaní v obmedzenom režime, kvôli rastúcim číslam v osadách, či domovoch sociálnych služieb. To sú pritom všetko lokalizované ohniská.
Buďte trpezliví.
Zvládneme to.
Atď. Atď.
Programové vyhlásenie vlády nepoznáme ani v drafte. To, že ho nestihne prerokovať so sociálnymi partnermi, je viac než blízko realite. Hoci pred Veľkou nocou, úžasná tlačovka s odborármi. Pondelok má byť teda nabitý, vám poviem.
Predstaviť programové vyhlásenie.
Odsúhlasiť ho na vláde.
Predložiť do parlamentu a schváliť ho.
Plus si dali za cieľ predstaviť opatrenia na uvoľňovanie ekonomiky.
A ľudia čakajú.
Zatiaľ trpezlivo. Len do kedy?
Vysvetlite matkám samoživiteľkám, ktoré musia byť s malými deťmi doma za 55% platu, že tomu tak bude do júna. Odhadom až 180 tisíc detí, žije v takýchto rodinách, kde jeden rodič chýba ….
Kedy začnú byť ľudia vo vláde aspoň trochu ako Zuzka Zguriška? Kedy budú vedieť počúvať a nielen hovoriť? Kedy ich humor nebude založený na zhodení iných? Matovič na TB: „mám tu ako pomôcku graf, pán Danko to nemal rád, ale teraz tu nie je“. Skutočne vtipné. Už nech mu dá pokoj. Majú na to všetko vôbec potenciál?