„chystáš sa na ples?“ reklama na štýlové obleky v podaní sexi Jožka Vajdu.
„super dovolenka…“ reklama na cestovnú agentúru.
„pre pravých mužov“ reklama na luxusné hodinky nemenovanej značky,
„premiéra filmu.. Názov neuvediem, 26.3.“ evidentne ide o reklamu na premiéru filmu.
„super prímestské tábory“ reklama na tábory počas letných prázdnin.
„jarná výsadba“ reklama na reťazec predajní pre kutilov.
„volebné billboardy“… Pozostatky.
Toto všetko sa dnes zdá zbytočné.
Kiná zatvorené.
Plesy zakázané.
Svadby v nedohľadne.
Obchody pre kutilov zatvorené.
Na braitlingy, dnes málokto pomyslí (i keď nedávno obletel virálny svet post chlapíka z kuriérskej firmy o nákupe lodičiek, kabeliek a šperkov aj v tomto období. Že druhé Vianoce).
Keď dnes vidím tie reklamy popri ceste, okrem reklamného smogu to vnímam ako absolútne nepotrebnú vec. Dnes. V tento moment.
Dopriali sme si s manželom len taký úškrn v očiach, spoza rúška.
Jazdíte autom, myšlienky roztrúsené na rodičov.
Zoznam ich potrieb začína byť čoraz dlhší. Sami už nechodia nikde. Zháňate lieky, bez ktorých rodičia už nevedia žiť. Zháňate droždie, lebo babka chce piecť (neviem komu, keďže vnúčatá k nim radšej nepustíte). Ale chcete vyhovieť, len nech sa sama babka nevytrepe do obchodu autobusom. Zháňate krupicu. Nedostať ju. Zháňate mandarínky, ale nechcú španielske lebo tam je už „tá korona“. Zoznam končí na konci dňa. Keď unavený, cez bránu podávate všetky získané trofeje.
Tými trofejami však nie sú obleky, hodiny, šperky, lístky do kina, ba ani tie sirôtky, čo si babka každý rok sadí do predzáhradky.
Čo všetko je dnes zbytočné a čo všetko užitočné? A do kedy to bude tak? Dnes nikto nevie.
Keď dnes na tlačovke po rokovaní vlády počas jednej otázky už premiér Pellegrini privieral od únavy oči, túžila som ich privrieť tiež. Lenže v tom pribehla dcéra s otázkou v anglickom jazyku a vyskočil strapatý BLONĎÁK bez bielej topánky. Už som bola zas prebratá. A makáme na úlohách.
Vydržíme! Musíme!