Nejdeme súťažiť, o hlášku desaťročia v meste Košice….
Lebo uznajte, čo je horšie?
Zamrmlať si popod nos na vykrikujúcu občianku, „pre teba isto nie, ty krava“. Mimochodom značne podobná občianka narúša dodnes zastupiteľstvá a dokonca aj verejné vypočutie, napríklad na post generálneho riaditeľa DPMK…Alebo je horšie medzi svojimi !bývalými! priateľmi a podporovateľmi prehlásiť „môžem je…ať celé Košice“.
V prvom prípade bola urazená konkrétna jedna občianka. Bolo to cez čiaru. V druhom prípade sme však boli urazení všetci, ako obyvatelia mesta. Neviem ako vy, ale ja osobne nechcem byť nikým takým poje…aná! A už vôbec nie niekým, kto žije z mojich daní!
Prvý výrok patril Renáte Lenártovej vtedajšej viceprimátorke mesta. Druhý výrok údajne patrí viceprimátorovi SÚČASNÉMU a to Marcelovi Gibódovi. Tu moje porovnávanie končí, a tým nemyslím len na sexuálnu otázku celého procesu. Radšej to ďalej neporovnávam, názor na tieto vyjadrenia nech si urobí občan sám.
A na počiatku bola eufória a prehlásenia o porazení diktatúry Smeru v meste. Na počiatku bolo spoločné krájanie torty, mojkanie, fotenie, drukovanie, letáčiky v schránke s fotografiami a krúžkami poslancov, ktorí vraj hlasovali za EEI. Nie za „vyhlásenie súťaže na parkovací systém v meste“ ale hlasovali vraj priamo za EEI. Účelová kampaň dostala do stoličiek množstvo politických nádejí, vrátane krikľúňa najväčšieho, Polačeka. Len niektorí, ktorí týchto ľudí poznali (aj osobne) z doterajších pôsobísk vedeli, že sa čoskoro pobijú. Vrátane mňa. Aj preto nasledovala sága mojich blogov „Už se perou“ I až IV. Od samého začiatku sprevádzali situáciu v meste neustále „naťahovačky“ najprv o posty, potom už ale o konkrétne a vážne kauzy: karanténna stanica, zrušenie EYOF pre mladých, „transparentné výberové konania“ v mestských podnikoch, mestská karta, dane, rozpočet, najnovšie aj reprefond. A to všetko sme počúvali pretkávané ľudovkou „Lebo Raši“. On môže ešte aj za to, že si chudák dnešný primátor musí dať 16 tequíl s delegáciou o pol tretej v noci. Lebo Raši prijal smernicu a podpísala ju Lenártová. A tam stálo „piť o pol tretej v noci za mestské“. Trápne.
Občas mi napadlo, že sa nijako nebránia (tí bývalí) po vyjadreniach a útokoch na ich adresu. Možno to brali, že tým len prilejú olej do ohňa. A možno keď ich poznali (asi viac ako ja), vedeli, že sa napokon sami „vystrieľajú“. Zvolili pozíciu vyčkávajúceho „zdochlinožrúta“.
Nemôžeme vidieť do toho, čo presne sa deje medzi dnes už bývalým poslancom Burdigom a ľudí okolo neho a vedením mesta. Je však jasné, že to nie je žiadna maličkosť v štýle „on mi berie formičku“, keď sa hrajú deti v piesku. Vo zverejnenom (i keď značne štylizovanom) rozhovore redaktora Petra Jabrika s poslancom Burdigom, padli vážne slová o „despotizme“ primátora a spôsobe vládnutia primátora štýlom „rozdeľuj a panuj“. Ako protiútok nám bude možno zakrátko poskytnuté nejaké plamenné vyjadrenie kancelárie primátora o nekalých snahách Burdigu legalizovať čiernu stavbu , alebo niečo podobné a rovnako šokujúce.
Vstupujeme teda po skončení Oktagonu do druhej fázy života v našom meste. Primátor má stále dve možnosti:
Možnosť á: Poučí sa z toho všetkého a reštartuje celý spôsob komunikácie, riadenia, ospravedlní sa za chyby a začne konečne aj niečo robiť !
Možnosť bé: Bude pokračovať v rétorike a torzo projektu NE-fungujúcich Košíc s liknavou, res. chabou ne-podporou klubu KAN a svojho klubu, bude dopĺňať plastelínou, tváriac sa, že „Socha víťazstva“ je stále pevná. Môže takto úspešne pokračovať vo svojom tempe poklesu sympatií a nárastu sklamaných voličov s novým heslom „je…em celé Košice“.
Mám pocit, že primátor pôjde do možnosti „bé bé bé“….Kiež by som sa mýlila.